El Teide je najvyšší vrch Kanárskych ostrovov a zároveň aj celého Španielska (ostrovného či pevninského). Týči sa ako pán nad Atlantickým oceánom a rozhliada sa na všetky smery. Preto bolo našou jasnou voľbou na neho vystúpiť, no rozhodnutie muselo padnúť oveľa skôr, ešte doma. Je totiž nutné objednať výstup na vrchol dopredu cez internet, pretože tunajšie orgány obmedzujú denný počet turistov kvôli ochrane prírody (tu je stránka na objednávku http://www.reservasparquesnacionales.es/real/ParquesNac/usu/html/detalle-actividad-oapn.aspx?ii=6ENG&cen=2&act=1). No nie je dôležité rozhodnúť sa nielen pre deň, kedy chcete ísť hore, ale aj čas (od-do). Po prejdení kontrolného bodu nachádzajúceho sa asi 100 výškových metrov pod vrcholom, máte na výstup, pobyt na vrchole a zostup asi hodinu, kedy všetko treba stihnúť. A preto väčšina ľudí volí lanovku, ktorá Vás privezie tesne pod vrchol a neriskuje náročný výstup, kvôli ktorému by mohli zmeškať vstup (povolenie si treba vytlačiť a zobrať so sebou).
No nemalo by Vás to odradiť, zážitok je to skvelý! Ja som „stresmen“, a veľa vecí beriem vážne, možno až príliš.
Možno aj preto mi dal výstup na vrchol zabrať, lebo nerada robím veci pod časovým tlakom (radšej sa nebudem vyhovárať na nadmorskú výšku). Ale výhľad bol prekrásny. Z vrcholu je možnosť dovidieť na okolité ostrovy, najbližšie sú La Palma (ostrov s dvoma hrbmi) a La Gomera. V priebehu tej „našej hodinky“ sme na vrchole boli spolu 6 ks, čírou náhodou všetci ostatní z Nemecka. Nemci sú všeobecne na Tenerife najčastejšími turistami, aj preto tu majú svoje rádio, školy či škôlky. No naspäť k tomuto prekrásnemu vulkánu. El Teide je prejavom mladšieho vulkanizmu a nachádza sa uprostred staršej kaldery (starého vulkánu, ktorý sa zrútil resp. jeho magmatická komora, ale nechcem zachádzať do detailov) a je prekrásnou ukážkou vývoja takejto vulkanickej krajiny. Z vrcholu vidno niekoľko lávových prúdov, ktoré sa vylievali v minulosti pri explózii do okolia.
Tesne pod vrcholom El Teide sa to hmýrilo množstvom ľudí, ktorí sa tu vyviezli lanovkou, trošku horizontálne pochodili po upravenom chodníku a znova sa zvezú dole. Čím ďalej sme sa po chodníku odkláňali na západ, tým sa zmenšoval počet ľudí, pribúdalo zelenkavé zafarbenie okolitých hornín sírovými výparmi a zväčšovali sa lávové bloky. Tá bloková láva je naozaj ostrohranná a chôdza po nej namáhavá. Nielen pre telo, chodidlá ale hlavne pre topánky. A tak moje značkové terénne topánky skončili po zostupe na parkovisku v koši a ja som došla k autu na boso J Chvalabohu situáciu na ďalší deň akútne vyriešil najbližší supermarket a lacné terénne topánky, ktoré vydržali ešte dva týždne a tiež vydýchli naposledy.
Teploty na vrchole sú príjemné, no zostup nie je jednoduchý. Keďže sa rýchlo spálim, aj v horúčavách nosím dlhé rukávy a dlhé nohavice a som rada, že som to urobila aj v tomto prípade. Človek sa síce dusí vo vlastnej šťave, ale neriskuje úpal alebo niečo horšie. Rozhodli sme sa nezostúpiť priamo, ale smerom na západ k Pico Viejo a vystúpiť ešte aj na okraj tohto krátera.
Zostup bol celkovo monotónny a veľmi dlhý (takmer 1500 výškových metrov). Cestu nám spestrovali len stretnutia s ťažko dýchajúci turistami v protismere, ktorí sa nás stále pýtali, či ešte veľa a naša odpoveď im nikdy nebola po vôli, na čo reagovali zúfalým výdychom. Okrem iného chodník lemovali aj vulkanické bomby, niektoré aj priemeru okolo 5 metrov, ktoré pri najväčšej aktivite vulkán vyvrhoval pod tlakom aj niekoľko kilometrov od krátera. A so strácajúcou výškou sa menil aj charakter lávy, ktorá sa menila na povrazovitú, ktorá pripomína paralelne naukladané a poskrúcané motúzy. Náš zostup sme ukončili pri asfaltovej ceste, ktorá vedie späť k parkovisku pod lanovkou. No ale keďže moje podrážky už neboli podrážkami, rozhodli sme sa posledné 4 km prejsť nejakým autostopom. Stopnúť auto nebolo vôbec jednoduché, ba náročnejšie ako doma, možno preto, že väčšinou nás míňali autá z požičovní. No nakoniec sa nás uľútostilo jednému domácemu v bielom pickupe, ktorý nás s úsmevom na tvári a bez znalostí angličtiny odviezol tam, kde sme potrebovali.
A tak možno povedať, že deň sa vydaril. Bilancia je nasledovná: cca 11 km cesty vo výstupe aj zostupe, 7 hodín (samotná túra + naše nekonečné video a foto prestávky), dosiahnutý vrchol 3718 m, topánky v koši a nekonečné slnko.
